Kým sa dostaneme k problematike tímu, treba spomenúť to, z čoho tieto „tímy“ vychádzajú. A tým sú skupiny. Skupina je základ života spoločnosti: národy, kultúry, triedy miznú, ale malé skupiny zostávajú. Malé skupiny, ako napríklad rodina, sú plnohodnotné skupiny, pretože sa v nich v malom odohrávajú všetky makrosociálne javy (napr. genéza noriem), predstavujú základné ľudské väzby a dávajú ľuďom priestor pre esenciálne zmysluplné vzťahy.
Pokiaľ hovoríme o skupine, máme na mysli určité zoskupenie ľudí, ktoré spája určitý znak a ktorí sa riadia rovnakými normami (pravidlami). Predpokladom je potom predovšetkým rovnaký cieľ, uspokojovanie potrieb a pokiaľ možno vzájomná prepojenosť sociálnych rolí. Uspokojovanie potrieb členov skupiny v jej rámci a realizácia cieľov skupiny sú základom jej súdržnosti. Tam, kde sa niektoré znaky a vlastnosti skupiny nevyskytujú, označujeme termínom agregát alebo zoskupenie. Pre lepšiu orientáciu možno teda sociálne skupiny deliť podľa veľkosti, priority, noriem, príslušnosti, referenčným zaradením a mierou súhlasu.
Malá vs. veľká skupina. Za malú skupinu považujeme tú, s členstvom dvoch až cca 40 osôb. Ideálnou sociálnou skupinou je tá so 7 – 15 ľuďmi. Kritériom je tu komunikácia face to face, vzájomná známosť (prípadne citové väzby) a prepojenosť sociálnych rolí (rodina, záujmové skupiny atď.). Veľká sociálna skupina má obvykle počet členov 30 a viac, nie je tu priama komunikácia (face to face), všetci členovia sa osobne nemusia poznať a nebýva tu citová väzba medzi všetkými (zamestnanci, národy, sekty, atď.).
Primárna vs. sekundárna. Primárna skupina prispieva k typickým prejavom či už v rodine ako dieťa, alebo v škole ako žiak. V sekundárnej sa potom učíme špecifickým prejavom v rôznych sociálnych situáciách. Ide teda o nadstavbu požiadaviek kladených na členstvo v primárnej skupine.
Člen vs. nečlen. Na jednej strane tu máme skupiny, kde je zrejmé, kto tu patrí (rodina, záujmový krúžok atď.) a skupiny, kde to nemožno jasne preukázať. Toto členenie nám poskytuje sociálnu identitu. V súvislosti so sociálnou identifikáciou je na mieste spomenúť výsledky raných štúdií, z ktorých vyplýva, že po sformovaní určitej skupiny, začne táto skupina vnímať sama seba v opozícii k ostatným skupinám či jedincom. Neskôr sa však zistilo, že tento „konflikt“ nemusí nutne nastať. Dnes vieme aj z praxe, že skupiny aj tímy spolu môžu spolupracovať.
Tu nezáleží na tom, či je jedinec členom alebo nie. Tu jedinec buď patrí do skupiny s ktorou sa identifikuje. Jedinec sa stotožňuje s jej normami a cieľmi a chce k nej patriť. Skupina silne ovplyvňuje jeho prežívanie aj správanie. Jedinec používa štandardy referenčnej skupiny pri definovaní a hodnotení svojho vlastného správania. V negatívnej referenčnej skupine naopak jedinec absolútne odmieta všetky normy a ciele.
Vlastná (in group) vs. cudzia (out group) skupina. Za vlastnú skupinu považuje jedinec tú, o ktorej hovorí ako „my“ a súhlasí prakticky so všetkým. Dochádza tu k vysokej miere citového uspokojenia. Za cudziu môžeme označiť skupinu, ktorú jedinec označuje ako „oni“. Delenie sveta na „oni“ a „my“
Normy sa vyvíjajú prevažne nevedome, silou zvyku. Vytvárajú sa z dohadov a presvedčení členov skupiny o povahe ich práce, a ďalej z implicitných očakávaní zo strany manažmentu. Vo formálnej skupine sú normy vopred stanovené a pre členstvo je nutné ich dodržiavať. Za ich nedodržanie nasledujú stanovené tresty. V neformálnej skupine si členovia normy vytvárajú sami, a v priebehu vývoja tejto skupiny je možné tieto normy meniť. Napr. s novo prichádzajúcimi členmi. Tieto skupiny vznikajú na uspokojenie určitých potrieb a záujmov. Vytvárajú sa silné a trvalé vzťahy medzi členmi na základe sympatií, prípade nesympatií. K zmenám v skupinových normách môže dôjsť len vplyvom tlaku zo strany samotných členov skupiny, keď sa jednotlivci, ktorí zaregistrujú potrebu zmeny, spoja vo vnútri skupiny, aby sa postavili proti zavedeným normám a nastolili nové. Skupinové normy majú predovšetkým tieto funkcie: vyjadrujú hodnoty skupiny, pomáhajú skupine lepšie fungovať, definujú prijateľné sociálne správanie, pomáhajú skupine prežiť. Ľudia majú spontánnu tendenciu vytvárať (neformálne) skupiny, aby chránili svoje záujmy a uspokojili jednu zo svojich základných potrieb – potrebu spolupatričnosti.
Tím má v podstate rovnaké normy, ako má skupina, pretože tím de-facto vychádza zo skupiny. Líšia sa predovšetkým v hodnotení a prístupe k práci. V skupine sa každý snaží odviesť svoju prácu. Pri pracovnom tíme potom panuje vedomie spoločnej úlohy a každý jedinec sa svojou prácou priamo podieľa na spoločnom projekte. Tímové normy bývajú zamerané na úlohu a najvyššiu hodnotu má efektívna a precízna práca. V súvislosti s tým sa potom podporujú všetko, čo vedie k plneniu danej úlohy a oceňuje sa novátorský prístup k rôznym riešeniam. Na rozdiel od skupín sa všetko posudzuje z hľadiska daného cieľa a nie z hľadiska noriem danej skupiny.